Ruku plavím vzduchom v aute čo plachtí lesnou cestou čo sa vlní ako had, som rukoplavec, s červenými ušami, veľkými červenými plachtami čo prepaľuješ pohľadom. Vietor robí šššššššššš, a ja sledujem paličku tvojho guľatého lízatka, čo pri nesprávnej otázke na mňa mieri ako palička dirigenta s jasnou výzvou aby môj orchester stíchol.

Vonia ako jahody, obal od neho v miniatúrnom vzdušnom víre pri tvojich nohách tancuje ako American beauty, pri tvojich dievčenských teniskách robí čo môže aby nemusel z auta…poznám ten pocit ľahkosti, keď sa nachvíľu necháš uniesť vzdušným vírom. Ten okolo mňa voní po voňavke čo je ešte pre dievčatá, možno preto sa len zľahka usmievam, v zastavenom čase keď míňaš autá s rutinérstvom kaskadéra, nebojím sa, odovzdávam sa, veď umrieť vieme kedykoľvek, to vieme obaja, spou sme sa to nespočetne krát naučili.

Ale dnes né..dnes fakt né, dnes jazdíme. Po dlhom case opäť len my traja, ja, ty, a spevák ktorého meníme častejšie ako ponožky. Každá pieseň nám niečo hovorí, každý kilometer je pomalý ako starý film, občas natočím hlavu aby som sledoval ako si vyberáš sponky z vlasov, volant vtedy držíš len spojenými kolenami, biele converse tenisky ako baletka, ukončujú ten nádherný pohľad ako veľkolepé teenagerské finále, ktovie na čom všetkom by sa dali ešte nechať oči keby tvoje nohy boh neukončil iba teniskami..smejem sa tej myšlienke tak aby si si to nevšimla..

Sponky sú dlhé a čierne, niektoré už presvitajú striebrom, ako vlasy starej mamy, len pred malou chvíľou sa ešte držali zatočených pramienkov hnedých vlasov, kovové prsty pevne zovreté z paniky tvojej jazdy, ale ako pohybmi prstov končíš zmysel ich života, pohľadom prechádzam na rozviate hnedé pramene čo púšťaš do vzduchu, tisícky tmavých zástav vejúcich na pozadí kvitnúcich polí rozmazaných slnečníc..

Mám rád momenty ako tieto, kradnem ti ich a rozťahujem ako veľké biele plachty na slnku, kúpem sa v tých minútach celé hodiny a zase nachádzam všetko nezabudnuté, uspaté, strapaté čo niekedy treba ako unavené dieťa uložiť do spánku. Miluješ pomazánku s jarnou cibuľkou, cez pohár ťa vidím refraktovanú tisícnásobne, obrazy vždy znova a znova, vždy keď skladám pohár opäť stečú do jedného, dokonalejšieho..opäť som si spomenul ako topíš kamilky v čajovej šálke a nenávidený med mrvíš v prstoch kým tiež ukončíš jeho krátky život.

Neskôr v aute, keď moment trvá, kým ty stále viac dusíš plyn k podlahe, zrýchľuješ k cieľu kde ja nebudem, ja spomaľujem, vnímam každý detail tváre ktorú poznám tak dlho, odhaľujem zamyslené pohľady ľudí v galérii, čo sledujú jeden obraz celé hodiny, už viem ako to odkážu, už viem prečo hľadím na ten môj obľúbený celé hodiny bez toho aby ma omrzel. Vietor robí ššššš, hudba je soundtrack k filmu o tebe, vďaka tomu, stále viac dozvedám sa o sebe, a preto o trocha neskôr sedím bez pohnutia v aute, na pravom líci stále cítim jemnú látku tvojho trička čo sa nachvíľu spojilo s mojím, a sledujem ako kráčaš k dverám ktoré ťa napokon pohltia a škeria sa na mňa zlomyselným, zasýteným pohľadom…